Prvé osídlenie

Dôkazom prvého osídlenia územia Rovinky je archeologický nález deviatich slovanských hrobov so šperkami z tepaného bronzu z obdobia 900 – 1200 n. l. Na prelome 9. a 10. storočia prenikli do pôvodne slovanského prostredia maďarskí novousadlíci, ktorých sem prilákala priaznivá klíma, ale najmä úrodná, čierna pôda a blízkosť stredovekých obchodných ciest.

Prvá písomná zmienka

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1235. Prví usadlíci boli Maďari, ktorí dali obci meno Csörle, Chelye a neskôr Cselje a Csölle. Pomenovanie Čela bolo platné od roku 1918. Meno Waltersdorf dali obci Nemci, ktorí sa v obci usadili po roku 1700, keď v obci vypukol mor, ktorému podľahlo mnoho obyvateľov. Nemci pochádzali z Bavorska a Wüttembergu. Obec rozdelili na dve časti – Ober (Horný) Waltersdorf a Unter (Dolný) Waltersdorf. Hranica bola na mieste rybníkovej jamy (dnes približne na mieste predajne Autopotreby Chmelár). Horný Waltersdorf patril až do roku 1912 pod panstvo primasa/primaciálny majetok. Dolný Waltersdorf patril pod právomoc zemepána, ktorého dosadzovala šľachta v Bratislave. Prvým takýmto zemepánom bola rodina Korner. V roku 1848 prevzal jednu časť panského majetku gróf Karol Pálfy do zálohy, a druhá časť bola rozdelená medzi vtedajších zemepánov – rodinu Csarada – ako priamych potomkov prvého majiteľa, t.j. rodiny Korner. Horný Waltersdorf bol v roku 1912 predaný grófskej rodine Lónyay. Obyvatelia obce v tom čase boli hlavne roľníci.

Stavby

Domy boli stavané pozdĺž hradskej. Boli to dlhé domy v radoch a medzi nimi široké ulice. Ako stavebný materiál bola používaná hlavne hlina a domy boli pokryté slamou alebo rákosím. Po požiaroch v rokoch 1878 a 1886 boli domy nanovo postavené, avšak už z tehál s betónovým základom a pokryté šindľom, neskôr aj škridlou.

Prvé číslovanie domov bolo prevedené až v roku 1872. Horný Waltersdorf mal vtedy 50 a Dolný Waltersdorf s Neustiftom 37 domov. V roku 1934 to bolo 125 domov.

Ľudový kroj

Až do prisťahovania Nemcov nosili obyvatelia maďarský sedliacky kroj: ozdobenú jupu, tesne priliehajúce nohavice, klobúk so širokým okrajom. Čižmy boli tiež po stranách ozdobené. Nemci nosili šaty z doma vyrobeného plátna, ktoré ženy doma tkali z doma pradeného ľanu. V lete boli čižmy odložené a nosili sa pantofle, pričom sa obliekali len nohavice a jupa. Ženy nosili kabátiky a široké sukne.

Zvyky a obyčaje – na Vianoce chodili deti v Štedrý večer spievať do domov vianočné pesničky, ďalším zvykom na Vianoce bolo strieľanie a práskanie bičom. Na Veľkú noc v pondelok sa zvyčajne polievalo.

Povesti z Waltersdorfu

Strašidelný sud vo Waltersdorfe – v niektoré noci medzi 12 – 1 hodinou, teda v hodinu duchov, bolo vidieť jeden veľký sud kotúľať sa dedinou. Sud vyzeral ako obyčajný sud na víno a pochádzal z pivnice niekdajšej krčmy. Za kotúľania obyčajne bučal ako krava. O 1 hodine sud zmizol v rodine roľníka Wegschaidera. Často, veľmi často sa pokúšali smelí mládenci vystopovať tajomstvo suda, ale nepodarilo sa im to. Raz sa jeden starý muž plížil za sudom a za každú cenu chcel odhaliť jeho tajomstvo. Bol to starý otec dievčaťa, ktoré túto povesť rozprávalo. Smelý starec sa pomaly zakrádal za strašidelným sudom, ale keď prišiel celkom blízko, zacítil náhle silné horúce fúknutie zo suda, ktoré ho takmer prehodilo a sud zmizol. Keď starček prišiel domov cítil veľkú bolesť v hrudníku, ťažko ochorel a zakrátko zomrel.

História

Viedenský rozsudok z 10. októbra 1938 – o určení hranice medzi Slovenskom a Maďarskom určil, že Bratislava i so susednými obcami zostali na Slovensku. Hranica bola určená pod obcou Tortschendorf (Dunajská Lužná – Nová Lipnica).

1. septembra 1939 začala 2. svetová vojna. Rukovali muži do 38 rokov. 20. decembra 1944 nemecké vojsko obsadilo obec a odviedli 18 – 19 ročných chlapcov, neskôr museli narukovať aj starší muži. Vojaci sa tu zdržali do 28. marca 1945, kedy sa už verejne pošuškávalo, že sa blíži koniec Hitlerovej vojny. Nemci dostali rozkaz na evakuáciu. 1. apríla 1945 prišli do obce prvé sovietske vojenské jazdecké oddiely. Po prehratej vojne Nemecka boli aj z našej obce 21. júna 1945 vysídlení obyvatelia nemeckej národnosti do Nemecka. Neskôr vysídlili aj niektoré maďarské rodiny. Z pôvodných obyvateľov tu ostalo asi 20 rodín. Obec bola osídlená Slovákmi z dedín, ktoré boli vypálené, a tak sa prisťahovali obyvatelia zo Starej Bystrice – 50 rodín, z Pribyliny 13 rodín, z Liptovskej Kokavy 9 rodín, z Lubiny 8 rodín a od Myjavy 1 rodina.

Rok 1947 – obec bola premenovaná na Štefánikovce, podľa slovenského národného hrdinu Dr. Milana Rastislava Štefánika. Obec patrila do okresu Šamorín, bol zavedený telefón, verejná hovorňa bola v krčme u Strnisku a v miestnostiach pri kultúrnom dome bola zriadená materská škôlka.

Od oslobodenia až do roku 1965 hrali ochotníci v obci divadlo. Hry nacvičovali J. Sudor, A. Štecko, odohrali sa nasledovné hry – Bačova žena, Svadobný závoj, Mozoľovci, Páva, Magduška, Jožko Púčik a jeho kariéra, Všetko naopak, Kubo. Takmer v každej z uvedených hier hrali Rozália Fujáková, Anna Pytlová, z mládeže A. Úradníková, V. Telekeš a iní.

V roku 1950 bolo založené Jednotné roľnícke družstvo, ktorého predsedom bol Matej Jurík a malo 127 členov. V roku 1952 sa začalo po prvý raz po vojne s výstavbou nových domov. Od 1. júla 1960 nesie obec nový názov Rovinka a prežívala najväčší ekonomický, demografický a stavebný rozmach.

Medzi kultúrno-historické zaujímavosti možno zahrnúť rímskokatolícky kostol v románskom slohu z roku 1798 zasvätený Najsvätejšej Trojici, Kultúrny dom – pozostatok panského sídla po maďarských zemepánoch a horný cintorín, kde sa nachádza stará hrobka bez zjavných identifikačných znakov.

Po západnom okraji zastavaného územia obce od Podunajských Biskupíc smerom na Hamuliakovo vedie „Hornožitnoostrovná hrádza“, ktorá plnila funkciu ochrannej protipovodňovej hrádze a bola zrealizovaná v období Rakúsko-Uhorska za panovania Márie Terézie. Po uvedení VD Gabčíkovo do prevádzky v roku 1992 sa stala nefunkčná a jej funkciu prebrala ľavostranná hrádza zdrže Hrušov. Uvedený úsek pôvodnej hrádze bol vyhlásený MK SR za chránenú kultúrnu a technickú pamiatku (rozhodnutie č. MK – 954-3 z 22. 9. 1994) a je vo vlastníctve Povodia Dunaja š. p. Bratislava.

Výber zo zápisov v Pamätnej knihe obce Rovinka vedenej od roku 1934.